Z-tka

V hornohričovskej komunite je „Z-tka“(1) zaužívaný názov pre miestne kultúrno-spoločenské centrum, ktoré si ľudia postavili svojpomocne v priebehu rokov 1973 až 1976.

Pôvodný zámer predpokladal, že daný objekt bude slúžiť najmä k aktivitám miestnej telovýchovnej organizácie, preto v ňom bola situovaná telocvičňa s rozmermi 15 x 10 m, klubovňa, či šatne s primeraným sanitárnym vybavením. Ako plynul čas vyvstala však pred obecným spoločenstvom potreba organizovať v jeho priestoroch aj podujatia iného než športového zamerania.

To primälo obecných predstaviteľov k rozhodnutiu o zmene charakteru „Z-tky“ z výlučne športového na kultúrno-spoločenské centrum obce. Telocvičňa sa tak zmenila na spoločenskú sálu a klubovňu začala obec, ako vlastník celého komplexu, prenajímať zväčša miestnym podnikateľom v oblasti stravovacích a pohostinských služieb.

K areálu „Z-tky“ vždy patrilo i okolité priestranstvo, ktoré dodnes slúži predovšetkým k športovému vyžitiu hornohričovskej komunity. Postupne tam vyrástli; asfaltová plocha na minifutbal, hokejbal, či basketbal, pieskové ihrisko pre plážový volejbal, v roku 2010 multifunkčné ihrisko s umelým povrchom a v roku 2021 aj pumptracková dráha.

V súčasnosti je tak možné skonštatovať, že areál „Z-tky“ naplnil pôvodný zámysel bezozbytku, a stal sa dôstojným miestom pre organizovanie nielen športových, ale aj kultúrnych a spoločenských podujatí.

 

(1) Pomenovanie „Z-tka“ vzniklo z dôvodu, že práce na výstavbe tohto objektu sa vykonávali v rámci akcie „Z“. Čo bol spôsob obyvateľstvom vykonávanej verejnoprospešnej práce v čase svojho voľna bez nároku na odmenu, ktorý v dobe realizácie tohto projektu, z dôvodu nedostatku iných možností financovania obecných rozvojových projektov, predstavitelia obce často využívali.

 

Kultúrno-spoločenské centrum si postavili obyvatelia svojpomocne v rámci akcie “Z”, a preto sa medzi ľuďmi uchytil aj jeho názov “Z-tka”

 

Na priestranstve v okolí Z-tky postupne vyrástlo viacero športovísk. Na snímke vidíme pohľad z otvorenia toho najnovšieho z nich, pumptrackovej dráhy

Hasičská zbrojnica

Od zrodu hasičského spolku (rok 1924) slúžil k uskladneniu hasičskej techniky a výzbroje malý sklad s drevenou vežičkou na sušenie hadíc, nachádzajúci sa vedľa hlavnej cesty, približne v miestach, kde dnes stojí autobusová zastávka „Hostinec“.

I keď úmysel vystavať v Hornom Hričove novú požiarnu zbrojnicu deklarovali predstavitelia obce už v čase prvej Československej republiky, realizácia tejto myšlienky sa neustále odsúvala. Jej nekonečný príbeh napokon ukončila až nutnosť vybudovania protipovodňovej hrádze, keď staré hasičské skladisko muselo v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia ustúpiť ochrane obývaného územia dediny pred záplavami.

A to bol i hlavný podnet k tomu, aby sa v rokoch 1965 – 1966 stala realitou výstavba novej budovy hasičskej zbrojnice, s klubovňou a sociálnymi priestormi pre hasičov, ktorá slúžila hasičom, bez väčších problémov, viac ako päťdesiat rokov. Avšak ani pomerne pravidelná údržba nezabránila, aby zub času dokonával svoje dielo, a preto v roku 2020 obecné zastupiteľstvo schválilo jej rozsiahlu rekonštrukciu.

O zdarnom výsledku tejto obnovy svedčí skutočnosť, že dnes vytvára hasičský areál, spolu s priľahlými parkovými plochami a novovybudovanými športoviskami, dôstojnú scenériu vstupnej brány do obce Horný Hričov.

 

Zo starého hasičského skladiska sú zatiaľ známe len dve čiastočné fotografie. Na obr. č.1 z roku 1942 vidieť v pozadí vežičku na sušenie hadíc

a na obr. č.2 z roku 1946 sa nachádzajú hornohričovskí chlapci pred jeho vstupnou bránou.

 

Fotografie hasičskej zbrojnice z rokov 1966, 1969 a 2016

Základná škola s materskou školou

Od zahájenia vyučovacieho procesu prešlo bránami tejto vzdelávacej inštitúcie mnoho generácií hornohričovskej omladiny a škola, ako centrum vzdelanosti, sa stala tiež nezastupiteľným prvkom obecnej integrity. Cesta k výstavbe novej školskej budovy ale z rôznych príčin predstavovala dlhú a nesmierne tŕnistú púť.

Veď prvé poznatky o snahe zlepšiť podmienky vzdelávania v Hornom Hričove siahajú ešte do roku 1930,* pričom sen miestnych predstaviteľov o novej škole sa začal napĺňať až po ich viac ako tridsaťročnom úsilí.

Stalo sa tak v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď vzhľadom k zlyhaniu všetkých pokusov o rozšírenie vyučovacích priestorov v starej škole, odcestovala do Bratislavy obecná delegácia v zložení Jozef Mičiak – predseda MNV, Pavol Vydra – podpredseda MNV, Karol Šalaga – tajomník MNV, Margita Sobolová – riaditeľka školy, aby viedla v tejto veci rokovania s predstaviteľmi vládnej administratívy. I keď rozhovory s úradníkmi Povereníctva školstva Slovenskej národnej rady, ako aj členmi Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, v danej chvíli nepriniesli uspokojivé výsledky, ľady sa pohli.

S odstupom dvoch mesiacov, dňa 10. júna 1966, navštívil Horný Hričov poslanec Krajského národného výboru v Banskej Bystrici a predseda školskej komisie tohto orgánu štátnej správy Jozef Baláž. Ten mal za úlohu oboznámiť sa s pomermi v miestnej málotriedke a na podklade ním vypracovanej písomnej správy sa hornohričovská žiadza začala meniť v skutočnosť.

Nová školská budova vyrástla takmer kompletne na pozemkoch Cyrila Šeríka, ktorý dňa 27. septembra 1970 pri slávnostnom otvorení už dokončenej školy, okrem iného povedal: „ … keby sa bolo jednalo o výstavbu krčmy na tomto mojom pozemku, nikdy by som nebol súhlasil. Ale keďže išlo o výstavbu školy pre naše deti, hádam si budú spomínať, že je postavená z väčšej miery na mojom pozemku, na Šeríckom, ktorý má rád deti a ktorý sa plahočil svetom, aby si za ťažko zarobené peniaze kúpil tento kúsok zeme.“ Nuž teda, v mene všetkých obyvateľov obce a prednostne miestnej chasy, je preto hodno s úctou povedať: „Ďakujeme, pán Šerík“.

Čas plynul však veľmi rýchlo, a preto temer štyridsaťročná prevádzka, bez väčších investícií do údržby, zanechala na budove školy svoje stopy. Pred obecným predstavenstvom tak vyvstala začiatkom milénia náročná úloha jej naliehavej obnovy. Našťastie vstup Slovenska do štruktúr Európskej únie umožnil v rokoch 2008 až 2010 realizovať tento náročný projekt v rámci cezhraničnej spolupráce s obcou Buchlovice (Česká republika) a za finančnej podpory európskych fondov.

Materská škola, dnes integrálny prvok vzdelávacieho procesu v obci, zahájila svoju činnosť v priestoroch bytovky „C“ (dnes č.p. 160) dňa 1. septembra 1964. Obecné predstavenstvo tým vyšlo v ústrety požiadavke zamestnaných žien – matiek, ktoré potrebovali pomôcť s opaterou svojich dietok v čase, keď ony boli v zamestnaní.

Pre miestny drobizg tam vybudovali i detské ihrisko, ktoré po dôkladnej renovácii slúži k detským radovánkam dodnes. Materská škôlka umiestnená v obytnej bytovke malo byť pôvodne len dočasné východisko, ale zásluhou plodnej súčinnosti obecnej direkcie, pedagógov škôlky a rodičov dietok sa postupom času podarilo vytvoriť pre deti príťažlivé rodinné prostredie, ktoré v roku 2000 opúšťali len s ťažkým srdcom a nesmiernym zármutkom v duši. Bolo však nevyhnutné premiestniť škôlku do priestorov základnej školy, keďže bez tohto kroku objektívne hrozilo jej zrušenie bez náhrady.

 

* Obecné zastupiteľstvo v Hornom Hričove deklarovalo zámer rozšíriť budovu starej školy aspoň o jednu vyučovaciu miestnosť už na svojom mimoriadnom zasadnutí dňa 10. júla 1930. Avšak napriek výzvam školských inšpektorov a úpenlivým prosbám učiteľského zboru, tento úmysel sa nikdy nepodarilo naplniť. Sprvoti bol problém v nedostatku peňazí, potom oddialila jeho realizáciu 2. svetová vojna a vzhľadom na cirkevný štatút školy pretrvávala kalvária so zväčšením učebných priestorov ešte dlhý čas aj po jej skončení. Skrátka na tŕnistej ceste za zlepšením podmienok vzdelávania hornohričovských detí vyvstávali ustavične nové a nové úskalia. A keďže ani zmenené politické pomery po roku 1948 dlho neprinášali uspokojivý obrat v uskutočnení tohto predsavzatia, vyučovanie detí prebiehalo neustále v dvojzmennom režime, na základe každoročne udeľovaných výnimiek ministerstva školstva.

 

Slávnostné otvorenie novej školskej budovy dňa 27. septembra 1970

Rímsko-katolícka ľudová škola

Myšlienka vystavať pre učeniachtivé dietky vlastnú školu skrsla medzi ľuďmi v Hornom Hričove približne v polovici 19. storočia. Ibaže nesmierna chudoba obyvateľstva, v spojení s nedostatkom obecných peňazí, čas jej naplnenia neustále odsúvali, a tak školská budova uzrela svetlo sveta napokon až v roku 1873. Okrem jednej učebne s rozmermi 10 x 5 m a dvoch vedľajších miestností určených na bývanie učiteľa, k nej patrili ešte chlievik pre prasiatko alebo hydinu, malá záhradka a kôlňa na drevo. Ako zaujímavosť z tohto obdobia vyznieva tiež fakt, že v tom čase musel každý žiak pred vyučovaním priniesť do školy jedno drevené polienko na kúrenie.

Túto povinnosť zrušili v Hornom Hričove až po skončení 1. svetovej vojny. Nespútané prírodné živly, tak často nivočiace dedinu, neraz ohrozovali i budovu školy, pričom hlavne záplavy a požiare boli veľkou hrozbou. Skazonosný oheň v roku 1904, kedy vyhorela skoro celá západná časť starej dediny, školu ako jednu z mála murovaných stavieb v obci ešte ušetril. Avšak v máji 1920, keď ohnivý živel pustošil opäť, už to šťastie nemala a podľahla ničivým plameňom temer do tla, len obhorené múry z nej zostali.

Ťažký úder osudu ale zmobilizoval obecnú pospolitosť do tej miery, že napriek pretrvávajúcej biede obnovená budova školy v priebehu jedného roka opäť vstala z popola. Od toho času už zodpovedné orgány k údržbe, či výraznejšej obnove učebných priestorov, nepristupovali s takou pozornosťou, akú by si táto vzdelávacia inštitúcia zaslúžila. Poslednú ranu školskej výučbe, v tejto azda najstaršej kamennej budove v obci, uštedrilo v októbri 1970 presunutie vzdelávacieho procesu do novopostavenej málotriednej školy.

Úplnému schátraniu starej školskej budovy tak zabránil iba akútny nedostatok priestorov v obecnom vlastníctve. Niekdajší byt učiteľa a priestory školskej učebne preto ešte krátku dobu slúžili ako kultúrno-spoločenské centrum, obecné kino, či ľudová knižnica, aby ich v roku 2003 obecné predstavenstvo uvoľnilo k využitiu pre pobočku Slovenskej pošty a súkromnej predajne potravín. Nakoľko však stará škola je svojim minulostných duchom bytostne predurčená k prezentácii obecnej histórie, pozvoľne mení svoj charakter práve týmto smerom.

V školskej triede bola inštalovaná v roku 2010 „Izba hornohričovských tradícií“ spojená s expozíciou starých telefónov, ktorú neskôr v roku 2012 nahradila „Sieň slávy hornohričovského futbalu“ a dnes táto učebňa sa už krok za krokom premieňa na múzeum obecnej histórie.

Obecná zvonica

Čas zrodu poplachovej zvoničky v Hornom Hričove je dnes ťažko presne definovať, nakoľko žiadne listinné dôkazy sa nezachovali resp. doposiaľ neboli objavené. Dobu jej výstavby nevymedzuje ani prvé mapové zakreslenie, uvedené na katastrálnej mape z roku 1926, keďže dokument o rekvirácii obecných zvonov predznačuje, že hornohričovská zvonica existovala už v roku 1915. Spomienky pamätníkov v obecnej kronike však vypovedajú, že miestne spoločenstvo ju mohlo postaviť dokonca ešte pred rokom 1899, teda skôr ako miestnu kaplnku „Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“.

Z toho by sa dalo predpokladať, že v dávnejšom veku zrejme jestvovala v obci drevená poplachová zvonica, slúžiaca k varovaniu obyvateľstva pred ničivým požiarom alebo inou hroziacou pohromou. Túto indíciu podporuje i skutočnosť, že v roku 1751 vydala cisárovná Mária Terézia súbor protipožiarnych opatrení tzv. ohňový patent, ktorého súčasťou bolo aj nariadenie zriadiť poplachovú zvonicu v každej dedine rakúsko-uhorskej monarchie. Svedectvu o skoršej histórii tejto zvoničky napovedá aj železný dvojitý kríž umiestnený na vrchole strechy. Samotný kamenný objekt zvonice novorománskeho slohu bol vybudovaný pravdepodobne až v neskoršom období, snáď na začiatku minulého storočia.

Terajší zvon z dielne bratov Fischerov z Trnavy, ktorému dominuje nápis „ZNOVOLIATI ZVON Z OBETI H.HRIČOVCOV NA PAMIATKU OHŇA V ROKU 1920, 3ho MÁJA.“ má už viac ako sto rokov. Nový zovňajšok dostala obecná zvonica v roku 2007 počas obnovy centrálnej časti dediny, keď predtým v roku 2005 pribudol na jej priečelí taktiež štátny znak Slovenskej republiky. Pôvodne poplachová zvonička sa tak stala jednou z dominánt architektonickej osi obce dotvárajúc jej charakter.

Poplachový zvon však už dávno zmĺkol a čaká spolu s historickým objektom hornohričovskej zvoničky ako súčasná generácia obecnej pospolitosti naloží s dedičstvom svojich predkov.

POĎAKOVANIE HASIČOM DHZ HORNÝ HRIČOV

Dobrý deň vážení spoluobčania,

Včera v sobotu 1.októbra, v popoludňajších hodinách došlo v našej obci k mimoriadnej udalosti, ktorou bol požiar strechy rodinného domu.

Vďaka rýchlemu a obetavému zásahu dobrovoľného hasičského zboru obce Horný Hričov, ktorý bol na mieste požiaru do 3 minút od nahlásenia, sa požiar podarilo uhasiť v zárodku a tak zabrániť rozsiahlym škodám, ktoré by tento požiar spôsobil. Pri príchode profesionálnych hasičov boli plamene už pod kontrolou.

Vážení spoluobčania,

V mene obce Horný Hričov sa chcem srdečne poďakovať všetkým dobrovoľným hasičom, ktorí neváhajú obetovať svoj voľný čas v prospech ochrany nášho majetku a zdravia. Obzvlášť sa chcem poďakovať hasičom, ktorí včera vykonávali úspešný zásah. Sú to pán Peter Trajčík, pán Rasťo Valko, pán Michal Panák, pán Ľuboš Pelikán, pán Stanislav Skupeň, poďakovanie patrí tiež všetkým, ktorí priložili ruku k dielu a ja som ich nemenoval.

Vám všetkým patrí obrovské ĎAKUJEME.

Uvedenie do prevádzky novej kotolne na vykurovanie ZŠ a MŠ Horný Hričov + obecnej bytovky.

Vážení spoluobčania,

v mesiacoch jún – august 2016 prebehla kompletná rekonštrukcia kotolne, ktorá vykuruje ZŠ a MŠ Horný Hričov a zároveň vykuruje aj obecnú bytovku.

Stará technológia, ktorej vek bol cca 23 rokov mala svoju fyzickú aj morálnu životnosť za sebou a preto bola nahradená novou technológiu. Cena rekonštrukcie je 36 000,- €.

Vzhľadom na nízke teploty, bola minulom týždni  kotolňa uvedená do prevádzky. Dúfame, že obci prinesie úsporu nákladov na energie a bezproblémové prevádzkovanie.

Ako vyzerá časť technológie si môžete pozrieť na: ♣    Projekty – kotolňa

 

Takmer dvojročný boj za záchranu našej obce začína prinášať výsledky

Vážení spoluobčania a priatelia obce Horný Hričov. S radosťou (aj keď veľmi opatrnou) Vás chcem informovať, že odvolanie proti Rozhodnutiu o stavebnej uzávere, ktorá sa týka miestnej časti Váhostav a ktoré podal p. Rudolf Vrábel,  bolo v plnom rozsahu zamietnuté.

Čo  z toho vyplýva pre obec a občanov?

V prvom rade sa zavŕšila takmer ročná práca na vydaní Stavebnej uzávery, ktorá nám umožní ochrániť celé územie miestnej časti Váhostav pred výstavbou, ktorá by bola zničujúca pre obec a jej občanov. Umožní nám v pokoji pripraviť zmenu územného plánu č. 4, ktorá bude jasne definovať čo môže a čo nemôže byť postavené v riešenom území. Umožní nám navrátiť územiu, v ktorom žije 18 rodín v bytovom dome a tri rodiny v radovom dome,  štatút obytnej zóny, kde títo naši spoluobčania nebudú zo strany podnikateľských subjektov prehliadaní a každý, kto bude chcieť realizovať svoje podnikateľské zámery, bude ich musieť prispôsobiť faktu, že susedí s obytnou zónou.

Stavebná uzávera je aj jasným posolstvom všetkým podnikateľom, ktorí si myslia, že územie Horného Hričova je priestor, na ktorom si môžu robiť čo sa im zachce……nie nemôžete!!! Nemôžete si v katastri našej obci beztresne postaviť Tepelnú elektráreň na spaľovanie odpadu, nemôžete si beztrestne postaviť taviace pece na hliník, nemôžete  beztrestne ohrozovať životy a životné prostredie občanov Horného Hričova!!!

Vážení spoluobčania, verím, že spoločnými silami vrátime našej obci aspoň časť z jej čara, ktoré stratila nekontrolovateľným rozvojom priemyslu….stavebná uzávera je jedným z nástrojov, ktorý nám v tom pomôže.

Dušan Ďuríček, starosta

Celé rozhodnutie si môžete prečítať na tomto odkaze:

♣    Rozhodnutie o zamietnutí odvolania

 

Skip to content