Rímsko-katolícka ľudová škola

Myšlienka vystavať pre učeniachtivé dietky vlastnú školu skrsla medzi ľuďmi v Hornom Hričove približne v polovici 19. storočia. Ibaže nesmierna chudoba obyvateľstva, v spojení s nedostatkom obecných peňazí, čas jej naplnenia neustále odsúvali, a tak školská budova uzrela svetlo sveta napokon až v roku 1873. Okrem jednej učebne s rozmermi 10 x 5 m a dvoch vedľajších miestností určených na bývanie učiteľa, k nej patrili ešte chlievik pre prasiatko alebo hydinu, malá záhradka a kôlňa na drevo. Ako zaujímavosť z tohto obdobia vyznieva tiež fakt, že v tom čase musel každý žiak pred vyučovaním priniesť do školy jedno drevené polienko na kúrenie.

Túto povinnosť zrušili v Hornom Hričove až po skončení 1. svetovej vojny. Nespútané prírodné živly, tak často nivočiace dedinu, neraz ohrozovali i budovu školy, pričom hlavne záplavy a požiare boli veľkou hrozbou. Skazonosný oheň v roku 1904, kedy vyhorela skoro celá západná časť starej dediny, školu ako jednu z mála murovaných stavieb v obci ešte ušetril. Avšak v máji 1920, keď ohnivý živel pustošil opäť, už to šťastie nemala a podľahla ničivým plameňom temer do tla, len obhorené múry z nej zostali.

Ťažký úder osudu ale zmobilizoval obecnú pospolitosť do tej miery, že napriek pretrvávajúcej biede obnovená budova školy v priebehu jedného roka opäť vstala z popola. Od toho času už zodpovedné orgány k údržbe, či výraznejšej obnove učebných priestorov, nepristupovali s takou pozornosťou, akú by si táto vzdelávacia inštitúcia zaslúžila. Poslednú ranu školskej výučbe, v tejto azda najstaršej kamennej budove v obci, uštedrilo v októbri 1970 presunutie vzdelávacieho procesu do novopostavenej málotriednej školy.

Úplnému schátraniu starej školskej budovy tak zabránil iba akútny nedostatok priestorov v obecnom vlastníctve. Niekdajší byt učiteľa a priestory školskej učebne preto ešte krátku dobu slúžili ako kultúrno-spoločenské centrum, obecné kino, či ľudová knižnica, aby ich v roku 2003 obecné predstavenstvo uvoľnilo k využitiu pre pobočku Slovenskej pošty a súkromnej predajne potravín. Nakoľko však stará škola je svojim minulostných duchom bytostne predurčená k prezentácii obecnej histórie, pozvoľne mení svoj charakter práve týmto smerom.

V školskej triede bola inštalovaná v roku 2010 „Izba hornohričovských tradícií“ spojená s expozíciou starých telefónov, ktorú neskôr v roku 2012 nahradila „Sieň slávy hornohričovského futbalu“ a dnes táto učebňa sa už krok za krokom premieňa na múzeum obecnej histórie.

Obecná zvonica

Čas zrodu poplachovej zvoničky v Hornom Hričove je dnes ťažko presne definovať, nakoľko žiadne listinné dôkazy sa nezachovali resp. doposiaľ neboli objavené. Dobu jej výstavby nevymedzuje ani prvé mapové zakreslenie, uvedené na katastrálnej mape z roku 1926, keďže dokument o rekvirácii obecných zvonov predznačuje, že hornohričovská zvonica existovala už v roku 1915. Spomienky pamätníkov v obecnej kronike však vypovedajú, že miestne spoločenstvo ju mohlo postaviť dokonca ešte pred rokom 1899, teda skôr ako miestnu kaplnku „Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“.

Z toho by sa dalo predpokladať, že v dávnejšom veku zrejme jestvovala v obci drevená poplachová zvonica, slúžiaca k varovaniu obyvateľstva pred ničivým požiarom alebo inou hroziacou pohromou. Túto indíciu podporuje i skutočnosť, že v roku 1751 vydala cisárovná Mária Terézia súbor protipožiarnych opatrení tzv. ohňový patent, ktorého súčasťou bolo aj nariadenie zriadiť poplachovú zvonicu v každej dedine rakúsko-uhorskej monarchie. Svedectvu o skoršej histórii tejto zvoničky napovedá aj železný dvojitý kríž umiestnený na vrchole strechy. Samotný kamenný objekt zvonice novorománskeho slohu bol vybudovaný pravdepodobne až v neskoršom období, snáď na začiatku minulého storočia.

Terajší zvon z dielne bratov Fischerov z Trnavy, ktorému dominuje nápis „ZNOVOLIATI ZVON Z OBETI H.HRIČOVCOV NA PAMIATKU OHŇA V ROKU 1920, 3ho MÁJA.“ má už viac ako sto rokov. Nový zovňajšok dostala obecná zvonica v roku 2007 počas obnovy centrálnej časti dediny, keď predtým v roku 2005 pribudol na jej priečelí taktiež štátny znak Slovenskej republiky. Pôvodne poplachová zvonička sa tak stala jednou z dominánt architektonickej osi obce dotvárajúc jej charakter.

Poplachový zvon však už dávno zmĺkol a čaká spolu s historickým objektom hornohričovskej zvoničky ako súčasná generácia obecnej pospolitosti naloží s dedičstvom svojich predkov.

Kaplnka Nepoškvrneného Srdca Panny Márie

Za historickú pamiatku s najvýznamnejším spoločenským dosahom je v Hornom Hričove možné považovať kaplnku „Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“(1). Miestna pospolitosť ju vybudovala v roku 1899 k úcte najčistejšieho srdca preblahoslavenej Panny Márie a už od prvopočiatku sa stala najvýraznejšou dominantou v zóne starej dediny. Informácie o jestvovaní inej sakrálnej stavby na území obce, ešte spred zrodu tejto kaplnky, sú však zahalené rúškom tajomstva. Nie je zaznamenaná na mape z roku 1769, niet o nej žiadnej zmienky ani vo vojenských opisoch, ktoré sú písomnou prílohou k mapám 1. vojenského mapovania a na mape 2. vojenského mapovania (1823 – 1825), by sme ju tiež hľadali márne.

Preto reálnejšiu výpovednú hodnotu môže mať snáď až jej zakreslenie na mape 3. vojenského mapovania z roku 1882. Vytvára sa tým predpoklad (nie však dôkaz), že k výstavbe nejakého typu náboženskej modlitebne mohlo dôjsť niekedy v polovici 19. storočia. Túto domnienku podporuje aj zápis z obecnej kroniky (bez spresnenia informačného zdroja) o tom, že v roku 1899 bola vykonaná rekonštrukcia kaplnky, počas ktorej pristavili novú vežičku so zvonom. Na druhej strane dokumenty z tohto obdobia uložené v nitrianskom diecéznom archíve hovoria o hornohričovskej kaplnke, ako o novovystavanom objekte bez „vnútorného vystrojenia“. Čím sa priam natíska postulát, že tento cirkevný objekt nevznikol renováciou, ale skôr novou výstavbou na mieste pôvodne drevenej stavby určenej k sláveniu náboženských obradov(2). Vo vežičke kaplnky sa dnes nachádza už viac ako storočný zvon, ktorý však nie je prvotne inštalovaným zvonom, keďže ten pôvodný v roku 1915 zrekvirovala pre potreby zbrojného priemyslu rakúsko-uhorská armáda.

Vzhľadom k tomu, že obecné spoločenstvo poskytovalo tomuto Božiemu príbytku neustálu starostlivosť, nebolo potrebné relatívne dlhý čas pristúpiť k jeho väčšej obnove. Rozsiahlejšou úpravou prešla kaplnka až koncom 2. svetovej vojny pred primíciou miestneho rodáka dp. Štefana Hričovského, ktorá sa tam konala v júni 1944 (presný dátum zatiaľ nie je známy). Odvtedy uplynulo už veľa času a nebyť starostlivosti plynúcej z hlbokej kresťanskej viery prevažnej časti miestnej komunity, historická dominanta dediny by úplne schátrala. Ľudia proste v každej dobe, bez ohľadu na politický režim, svojou láskavou opaterou prejavovali zbožnú úctu a ľúbosť ku kresťanským hodnotám, ktoré kaplnka „Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“ v ich ponímaní zosobňuje. Pravidelné vysluhovanie nedeľnej sv. omše zaviedol v tomto svätostánku dp. Věnceslav Straňák v roku 1957.

Do toho času sa tam konali bohoslužby len výnimočne, zväčša pri príležitosti pohrebu, svadby, či v rámci osláv cirkevných výročí a sviatkov. Od roku 1994, kedy v Hornom Hričove postavili nový kostol, v historickom objekte kaplnky sa sv. omše začali opäť vysluhovať len v čase výnimočných cirkevných alebo obecných udalostí. Miestne spoločenstvo veriacich však kaplnečku i naďalej opatruje, a ľudia svoj vrúcny vzťah vyjadrili i dobrovoľnými príspevkami určenými na reštaurovanie umeleckých diel v nej inštalovaných. Takto sa podarilo nanovo vdýchnuť život obrazu Panny Márie aj drevenému krížiku(3). Výnimočnú vzácnosť, relikvie svätých mučeníkov sv. Klementa a sv. Fausty, ukrýva vo svojich útrobách tiež obetný oltár, ktoré so súhlasom nitrianskeho biskupa J. E. Dr. Karola Kmeťku venoval farnosti v roku 1930 žilinský rodák ThDr. Anton Bartošík, vtedajší generálny vikár a veľprepošt nitrianskej diecézy.

V súčasnosti zub času, ale aj necitlivé zásahy človeka, však už pomerne výrazným spôsobom poškodzujú historický objekt kaplnky, a tak pre zachovanie dedičstva predkov budúcim generáciám, je nanajvýš potrebné čo najskôr pripraviť jej dôkladnú rekonštrukciu.


(1.) V súčasnosti medzi obyvateľmi obce zaužívaný názov „Kaplnka Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“ vznikol zrejme pod vplyvom rovnako znejúceho nápisu, ktorý pôvodne zdobil strop tohto svätostánku a neskôr sa kvôli neodbornej údržbe stratil pod vrstvami maliarskej farby. Úradný názov kaplnky, zaznamenaný na farskom aj biskupskom úrade, však znie „Kaplnka Prečistého Srdca Panny Márie“. V najstaršej s ňou súvisiacej zachovanej písomnosti je pritom uvedené, že kaplnku vybudovali k úcte najčistejšieho srdca preblahoslavenej Panny Márie, takže polemika vyvstáva aj v otázke, ako by sa mala kaplnka v Hornom Hričove správne nazývať.

(2.) Správca dolnohričovskej farnosti v rokoch 1891 – 1916 dp. farár Imrich Čajda pochádzajúci z Dlhého Poľa ako oduševnený vlastenec mal veľmi dobré vzťahy s ľuďmi svojho spoločenstva veriacich a staral sa nielen o ich duchovný život, ale neraz im pomáhal aj v hmotnej núdzi. Nezabúdal pritom ani na hričovských rodákov hľadajúcich prácu a úfnosť v lepšie živobytie svojho pokrvenstva za „veľkou mlákou“ v Amerike. Udržiaval s nimi neustály písomný kontakt, aby ich posilňoval v nádeji a kresťanskej viere. S významnou osobnosťou slovenských vysťahovalcov P. V. Rovniankom z Dolného Hričova ho dokonca viazalo hlboké priateľstvo, takže keď požiadal o finančnú výpomoc pri oprave a zveľaďovaní farských svätostánkov, dostalo sa mu od Slovákov žijúcich v Amerike štedrej pomoci. Časť darovaných peňazí poskytol aj pre potreby farského spoločenstva v Hornom Hričove, kde dal postaviť drevený svätý kríž na Záblatí aj obecnom cintoríne, a taktiež prispel i na rekonštrukciu alebo skôr novú výstavbu miestnej kaplnky. (Spracované zo životopisu Imricha Čajdu, ktorý napísala Klára Trháčová z Dlhého Poľa za pomoci kultúrneho historika Jozefa Kuzmíka a zápisov hričovskej farskej kroniky).

(3.) Tento krížik ako nábožensky symbol kresťanskej viery bol pôvodne umiestnený na stene za učiteľskou katedrou miestnej ľudovej školy. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia však po nečakanej inšpekcii príslušníkov štátnej bezpečnosti museli byť všetky kresťanské symboly z priestorov školy odstránené a zničené. Riaditeľka školy Mária Tarátková ako hlboko veriaci človek, nestotožniac sa s takýmto nariadením, preto v sprievode niekoľkých starších žiakov potajme premiestnila drevený kríž do kaplnky na obecnom námestí. Na tú dobu nesmierne odvážny počin, ktorým ochránila symbol Ježišovho utrpenia pred zhanobením a znivočením, ju však v konečnom dôsledku zrejme stál učiteľské miesto, keďže v roku 1953 musela údajne bez vysvetlenia opustiť svoje pôsobisko v Hornom Hričove. Drevený krížik sa tak stal vzácnou pripomienkou odvahy a hlbokej kresťanskej viery, ktorú si nábožné spoločenstvo v obci aj dnes nesmierne ctí. Tento príbeh je spracovaný na základe spomienok pamätníkov spomínaného aktu kresťanskej lásky a odvahy.

 

Fotografie:

Kaplnka dnes a pred päťdesiatimi rokmi, keď sa v nej ešte pravidelne vysluhovali nedeľné bohoslužby

 

 

Zvon inštalovaný vo vežičke

 

Primície dp. Štefana Hričovského z roku 1944 v jeho rodnej obci

Skip to content