Z-tka

V hornohričovskej komunite je „Z-tka“(1) zaužívaný názov pre miestne kultúrno-spoločenské centrum, ktoré si ľudia postavili svojpomocne v priebehu rokov 1973 až 1976.

Pôvodný zámer predpokladal, že daný objekt bude slúžiť najmä k aktivitám miestnej telovýchovnej organizácie, preto v ňom bola situovaná telocvičňa s rozmermi 15 x 10 m, klubovňa, či šatne s primeraným sanitárnym vybavením. Ako plynul čas vyvstala však pred obecným spoločenstvom potreba organizovať v jeho priestoroch aj podujatia iného než športového zamerania.

To primälo obecných predstaviteľov k rozhodnutiu o zmene charakteru „Z-tky“ z výlučne športového na kultúrno-spoločenské centrum obce. Telocvičňa sa tak zmenila na spoločenskú sálu a klubovňu začala obec, ako vlastník celého komplexu, prenajímať zväčša miestnym podnikateľom v oblasti stravovacích a pohostinských služieb.

K areálu „Z-tky“ vždy patrilo i okolité priestranstvo, ktoré dodnes slúži predovšetkým k športovému vyžitiu hornohričovskej komunity. Postupne tam vyrástli; asfaltová plocha na minifutbal, hokejbal, či basketbal, pieskové ihrisko pre plážový volejbal, v roku 2010 multifunkčné ihrisko s umelým povrchom a v roku 2021 aj pumptracková dráha.

V súčasnosti je tak možné skonštatovať, že areál „Z-tky“ naplnil pôvodný zámysel bezozbytku, a stal sa dôstojným miestom pre organizovanie nielen športových, ale aj kultúrnych a spoločenských podujatí.

 

(1) Pomenovanie „Z-tka“ vzniklo z dôvodu, že práce na výstavbe tohto objektu sa vykonávali v rámci akcie „Z“. Čo bol spôsob obyvateľstvom vykonávanej verejnoprospešnej práce v čase svojho voľna bez nároku na odmenu, ktorý v dobe realizácie tohto projektu, z dôvodu nedostatku iných možností financovania obecných rozvojových projektov, predstavitelia obce často využívali.

 

Kultúrno-spoločenské centrum si postavili obyvatelia svojpomocne v rámci akcie “Z”, a preto sa medzi ľuďmi uchytil aj jeho názov “Z-tka”

 

Na priestranstve v okolí Z-tky postupne vyrástlo viacero športovísk. Na snímke vidíme pohľad z otvorenia toho najnovšieho z nich, pumptrackovej dráhy

Hasičská zbrojnica

Od zrodu hasičského spolku (rok 1924) slúžil k uskladneniu hasičskej techniky a výzbroje malý sklad s drevenou vežičkou na sušenie hadíc, nachádzajúci sa vedľa hlavnej cesty, približne v miestach, kde dnes stojí autobusová zastávka „Hostinec“.

I keď úmysel vystavať v Hornom Hričove novú požiarnu zbrojnicu deklarovali predstavitelia obce už v čase prvej Československej republiky, realizácia tejto myšlienky sa neustále odsúvala. Jej nekonečný príbeh napokon ukončila až nutnosť vybudovania protipovodňovej hrádze, keď staré hasičské skladisko muselo v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia ustúpiť ochrane obývaného územia dediny pred záplavami.

A to bol i hlavný podnet k tomu, aby sa v rokoch 1965 – 1966 stala realitou výstavba novej budovy hasičskej zbrojnice, s klubovňou a sociálnymi priestormi pre hasičov, ktorá slúžila hasičom, bez väčších problémov, viac ako päťdesiat rokov. Avšak ani pomerne pravidelná údržba nezabránila, aby zub času dokonával svoje dielo, a preto v roku 2020 obecné zastupiteľstvo schválilo jej rozsiahlu rekonštrukciu.

O zdarnom výsledku tejto obnovy svedčí skutočnosť, že dnes vytvára hasičský areál, spolu s priľahlými parkovými plochami a novovybudovanými športoviskami, dôstojnú scenériu vstupnej brány do obce Horný Hričov.

 

Zo starého hasičského skladiska sú zatiaľ známe len dve čiastočné fotografie. Na obr. č.1 z roku 1942 vidieť v pozadí vežičku na sušenie hadíc

a na obr. č.2 z roku 1946 sa nachádzajú hornohričovskí chlapci pred jeho vstupnou bránou.

 

Fotografie hasičskej zbrojnice z rokov 1966, 1969 a 2016

Základná škola s materskou školou

Od zahájenia vyučovacieho procesu prešlo bránami tejto vzdelávacej inštitúcie mnoho generácií hornohričovskej omladiny a škola, ako centrum vzdelanosti, sa stala tiež nezastupiteľným prvkom obecnej integrity. Cesta k výstavbe novej školskej budovy ale z rôznych príčin predstavovala dlhú a nesmierne tŕnistú púť.

Veď prvé poznatky o snahe zlepšiť podmienky vzdelávania v Hornom Hričove siahajú ešte do roku 1930,* pričom sen miestnych predstaviteľov o novej škole sa začal napĺňať až po ich viac ako tridsaťročnom úsilí.

Stalo sa tak v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď vzhľadom k zlyhaniu všetkých pokusov o rozšírenie vyučovacích priestorov v starej škole, odcestovala do Bratislavy obecná delegácia v zložení Jozef Mičiak – predseda MNV, Pavol Vydra – podpredseda MNV, Karol Šalaga – tajomník MNV, Margita Sobolová – riaditeľka školy, aby viedla v tejto veci rokovania s predstaviteľmi vládnej administratívy. I keď rozhovory s úradníkmi Povereníctva školstva Slovenskej národnej rady, ako aj členmi Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, v danej chvíli nepriniesli uspokojivé výsledky, ľady sa pohli.

S odstupom dvoch mesiacov, dňa 10. júna 1966, navštívil Horný Hričov poslanec Krajského národného výboru v Banskej Bystrici a predseda školskej komisie tohto orgánu štátnej správy Jozef Baláž. Ten mal za úlohu oboznámiť sa s pomermi v miestnej málotriedke a na podklade ním vypracovanej písomnej správy sa hornohričovská žiadza začala meniť v skutočnosť.

Nová školská budova vyrástla takmer kompletne na pozemkoch Cyrila Šeríka, ktorý dňa 27. septembra 1970 pri slávnostnom otvorení už dokončenej školy, okrem iného povedal: „ … keby sa bolo jednalo o výstavbu krčmy na tomto mojom pozemku, nikdy by som nebol súhlasil. Ale keďže išlo o výstavbu školy pre naše deti, hádam si budú spomínať, že je postavená z väčšej miery na mojom pozemku, na Šeríckom, ktorý má rád deti a ktorý sa plahočil svetom, aby si za ťažko zarobené peniaze kúpil tento kúsok zeme.“ Nuž teda, v mene všetkých obyvateľov obce a prednostne miestnej chasy, je preto hodno s úctou povedať: „Ďakujeme, pán Šerík“.

Čas plynul však veľmi rýchlo, a preto temer štyridsaťročná prevádzka, bez väčších investícií do údržby, zanechala na budove školy svoje stopy. Pred obecným predstavenstvom tak vyvstala začiatkom milénia náročná úloha jej naliehavej obnovy. Našťastie vstup Slovenska do štruktúr Európskej únie umožnil v rokoch 2008 až 2010 realizovať tento náročný projekt v rámci cezhraničnej spolupráce s obcou Buchlovice (Česká republika) a za finančnej podpory európskych fondov.

Materská škola, dnes integrálny prvok vzdelávacieho procesu v obci, zahájila svoju činnosť v priestoroch bytovky „C“ (dnes č.p. 160) dňa 1. septembra 1964. Obecné predstavenstvo tým vyšlo v ústrety požiadavke zamestnaných žien – matiek, ktoré potrebovali pomôcť s opaterou svojich dietok v čase, keď ony boli v zamestnaní.

Pre miestny drobizg tam vybudovali i detské ihrisko, ktoré po dôkladnej renovácii slúži k detským radovánkam dodnes. Materská škôlka umiestnená v obytnej bytovke malo byť pôvodne len dočasné východisko, ale zásluhou plodnej súčinnosti obecnej direkcie, pedagógov škôlky a rodičov dietok sa postupom času podarilo vytvoriť pre deti príťažlivé rodinné prostredie, ktoré v roku 2000 opúšťali len s ťažkým srdcom a nesmiernym zármutkom v duši. Bolo však nevyhnutné premiestniť škôlku do priestorov základnej školy, keďže bez tohto kroku objektívne hrozilo jej zrušenie bez náhrady.

 

* Obecné zastupiteľstvo v Hornom Hričove deklarovalo zámer rozšíriť budovu starej školy aspoň o jednu vyučovaciu miestnosť už na svojom mimoriadnom zasadnutí dňa 10. júla 1930. Avšak napriek výzvam školských inšpektorov a úpenlivým prosbám učiteľského zboru, tento úmysel sa nikdy nepodarilo naplniť. Sprvoti bol problém v nedostatku peňazí, potom oddialila jeho realizáciu 2. svetová vojna a vzhľadom na cirkevný štatút školy pretrvávala kalvária so zväčšením učebných priestorov ešte dlhý čas aj po jej skončení. Skrátka na tŕnistej ceste za zlepšením podmienok vzdelávania hornohričovských detí vyvstávali ustavične nové a nové úskalia. A keďže ani zmenené politické pomery po roku 1948 dlho neprinášali uspokojivý obrat v uskutočnení tohto predsavzatia, vyučovanie detí prebiehalo neustále v dvojzmennom režime, na základe každoročne udeľovaných výnimiek ministerstva školstva.

 

Slávnostné otvorenie novej školskej budovy dňa 27. septembra 1970

Obecný úrad

Riadiaci aparát obce, nemajúc v minulosti vlastnej úradovne, organizoval rokovania poslancov obecného zastupiteľstva na notárskom úrade v Dolnom Hričove, neskôr v sále potravného družstva, resp. v budove starej školy.

Prvá písomne zaznamenaná vedomosť o existencii sídla hornohričovskej obecnej samosprávy je zo dňa 15. júna 1948, keď sa uvádza v žiadosti o zavedenie telefónnej prípojky do budovy úverového družstva, kde v tom čase sídlila kancelária miestnej štátnej správy spoločne s administráciou úverového družstva. Pod úplnú direkciu miestneho národného výboru (MNV) tento objekt prešiel až v roku 1953, po veľkej mene peňazí, keď vládna mašinéria z moci úradnej úverové družstvo v Hornom Hričove zrušila.

Istú časť roku 1956 ešte úradníci národného výboru potom zdieľali tieto priestory so zamestnancami práve vznikajúceho roľníckeho družstva. Tento stav však netrval dlho, keďže družstevníci za niekoľko málo mesiacov presťahovali svoju administratívu do vlastnej novopostavenej budovy.

Túto skutočnosť využil vtedajší predseda MNV Emil Hričovský a po ich odchode inicioval rozšírenie prevádzkových priestorov národného výboru o prístavbu určenú k zásobovaniu obyvateľstva potravinami. Naplnenie tejto myšlienky tak dalo v roku 1959 impulz k zrodu miestnej predajne spotrebného družstva Jednota.

Spolunažívanie úradníkov miestnej štátnej správy a obchodu s potravinami pod jednou strechou pretrvalo v Hornom Hričove až do roku 1976. Vtedy predstavenstvo obce premiestnilo svoju úradovňu do uvoľneného služobného domu miestnej základnej školy (č.p. 191) a od toho času tieto priestory slúžia výhradne k potrebám hornohričovskej obecnej samosprávy.

Zoznam starostov vo formáte PDF – po kliknutí sa Vám otvorí odkaz na súbor

Snímka z roku 1970

Rímsko-katolícka ľudová škola

Myšlienka vystavať pre učeniachtivé dietky vlastnú školu skrsla medzi ľuďmi v Hornom Hričove približne v polovici 19. storočia. Ibaže nesmierna chudoba obyvateľstva, v spojení s nedostatkom obecných peňazí, čas jej naplnenia neustále odsúvali, a tak školská budova uzrela svetlo sveta napokon až v roku 1873. Okrem jednej učebne s rozmermi 10 x 5 m a dvoch vedľajších miestností určených na bývanie učiteľa, k nej patrili ešte chlievik pre prasiatko alebo hydinu, malá záhradka a kôlňa na drevo. Ako zaujímavosť z tohto obdobia vyznieva tiež fakt, že v tom čase musel každý žiak pred vyučovaním priniesť do školy jedno drevené polienko na kúrenie.

Túto povinnosť zrušili v Hornom Hričove až po skončení 1. svetovej vojny. Nespútané prírodné živly, tak často nivočiace dedinu, neraz ohrozovali i budovu školy, pričom hlavne záplavy a požiare boli veľkou hrozbou. Skazonosný oheň v roku 1904, kedy vyhorela skoro celá západná časť starej dediny, školu ako jednu z mála murovaných stavieb v obci ešte ušetril. Avšak v máji 1920, keď ohnivý živel pustošil opäť, už to šťastie nemala a podľahla ničivým plameňom temer do tla, len obhorené múry z nej zostali.

Ťažký úder osudu ale zmobilizoval obecnú pospolitosť do tej miery, že napriek pretrvávajúcej biede obnovená budova školy v priebehu jedného roka opäť vstala z popola. Od toho času už zodpovedné orgány k údržbe, či výraznejšej obnove učebných priestorov, nepristupovali s takou pozornosťou, akú by si táto vzdelávacia inštitúcia zaslúžila. Poslednú ranu školskej výučbe, v tejto azda najstaršej kamennej budove v obci, uštedrilo v októbri 1970 presunutie vzdelávacieho procesu do novopostavenej málotriednej školy.

Úplnému schátraniu starej školskej budovy tak zabránil iba akútny nedostatok priestorov v obecnom vlastníctve. Niekdajší byt učiteľa a priestory školskej učebne preto ešte krátku dobu slúžili ako kultúrno-spoločenské centrum, obecné kino, či ľudová knižnica, aby ich v roku 2003 obecné predstavenstvo uvoľnilo k využitiu pre pobočku Slovenskej pošty a súkromnej predajne potravín. Nakoľko však stará škola je svojim minulostných duchom bytostne predurčená k prezentácii obecnej histórie, pozvoľne mení svoj charakter práve týmto smerom.

V školskej triede bola inštalovaná v roku 2010 „Izba hornohričovských tradícií“ spojená s expozíciou starých telefónov, ktorú neskôr v roku 2012 nahradila „Sieň slávy hornohričovského futbalu“ a dnes táto učebňa sa už krok za krokom premieňa na múzeum obecnej histórie.

Obecná zvonica

Čas zrodu poplachovej zvoničky v Hornom Hričove je dnes ťažko presne definovať, nakoľko žiadne listinné dôkazy sa nezachovali resp. doposiaľ neboli objavené. Dobu jej výstavby nevymedzuje ani prvé mapové zakreslenie, uvedené na katastrálnej mape z roku 1926, keďže dokument o rekvirácii obecných zvonov predznačuje, že hornohričovská zvonica existovala už v roku 1915. Spomienky pamätníkov v obecnej kronike však vypovedajú, že miestne spoločenstvo ju mohlo postaviť dokonca ešte pred rokom 1899, teda skôr ako miestnu kaplnku „Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“.

Z toho by sa dalo predpokladať, že v dávnejšom veku zrejme jestvovala v obci drevená poplachová zvonica, slúžiaca k varovaniu obyvateľstva pred ničivým požiarom alebo inou hroziacou pohromou. Túto indíciu podporuje i skutočnosť, že v roku 1751 vydala cisárovná Mária Terézia súbor protipožiarnych opatrení tzv. ohňový patent, ktorého súčasťou bolo aj nariadenie zriadiť poplachovú zvonicu v každej dedine rakúsko-uhorskej monarchie. Svedectvu o skoršej histórii tejto zvoničky napovedá aj železný dvojitý kríž umiestnený na vrchole strechy. Samotný kamenný objekt zvonice novorománskeho slohu bol vybudovaný pravdepodobne až v neskoršom období, snáď na začiatku minulého storočia.

Terajší zvon z dielne bratov Fischerov z Trnavy, ktorému dominuje nápis „ZNOVOLIATI ZVON Z OBETI H.HRIČOVCOV NA PAMIATKU OHŇA V ROKU 1920, 3ho MÁJA.“ má už viac ako sto rokov. Nový zovňajšok dostala obecná zvonica v roku 2007 počas obnovy centrálnej časti dediny, keď predtým v roku 2005 pribudol na jej priečelí taktiež štátny znak Slovenskej republiky. Pôvodne poplachová zvonička sa tak stala jednou z dominánt architektonickej osi obce dotvárajúc jej charakter.

Poplachový zvon však už dávno zmĺkol a čaká spolu s historickým objektom hornohričovskej zvoničky ako súčasná generácia obecnej pospolitosti naloží s dedičstvom svojich predkov.

Kaplnka Nepoškvrneného Srdca Panny Márie

Za historickú pamiatku s najvýznamnejším spoločenským dosahom je v Hornom Hričove možné považovať kaplnku „Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“(1). Miestna pospolitosť ju vybudovala v roku 1899 k úcte najčistejšieho srdca preblahoslavenej Panny Márie a už od prvopočiatku sa stala najvýraznejšou dominantou v zóne starej dediny. Informácie o jestvovaní inej sakrálnej stavby na území obce, ešte spred zrodu tejto kaplnky, sú však zahalené rúškom tajomstva. Nie je zaznamenaná na mape z roku 1769, niet o nej žiadnej zmienky ani vo vojenských opisoch, ktoré sú písomnou prílohou k mapám 1. vojenského mapovania a na mape 2. vojenského mapovania (1823 – 1825), by sme ju tiež hľadali márne.

Preto reálnejšiu výpovednú hodnotu môže mať snáď až jej zakreslenie na mape 3. vojenského mapovania z roku 1882. Vytvára sa tým predpoklad (nie však dôkaz), že k výstavbe nejakého typu náboženskej modlitebne mohlo dôjsť niekedy v polovici 19. storočia. Túto domnienku podporuje aj zápis z obecnej kroniky (bez spresnenia informačného zdroja) o tom, že v roku 1899 bola vykonaná rekonštrukcia kaplnky, počas ktorej pristavili novú vežičku so zvonom. Na druhej strane dokumenty z tohto obdobia uložené v nitrianskom diecéznom archíve hovoria o hornohričovskej kaplnke, ako o novovystavanom objekte bez „vnútorného vystrojenia“. Čím sa priam natíska postulát, že tento cirkevný objekt nevznikol renováciou, ale skôr novou výstavbou na mieste pôvodne drevenej stavby určenej k sláveniu náboženských obradov(2). Vo vežičke kaplnky sa dnes nachádza už viac ako storočný zvon, ktorý však nie je prvotne inštalovaným zvonom, keďže ten pôvodný v roku 1915 zrekvirovala pre potreby zbrojného priemyslu rakúsko-uhorská armáda.

Vzhľadom k tomu, že obecné spoločenstvo poskytovalo tomuto Božiemu príbytku neustálu starostlivosť, nebolo potrebné relatívne dlhý čas pristúpiť k jeho väčšej obnove. Rozsiahlejšou úpravou prešla kaplnka až koncom 2. svetovej vojny pred primíciou miestneho rodáka dp. Štefana Hričovského, ktorá sa tam konala v júni 1944 (presný dátum zatiaľ nie je známy). Odvtedy uplynulo už veľa času a nebyť starostlivosti plynúcej z hlbokej kresťanskej viery prevažnej časti miestnej komunity, historická dominanta dediny by úplne schátrala. Ľudia proste v každej dobe, bez ohľadu na politický režim, svojou láskavou opaterou prejavovali zbožnú úctu a ľúbosť ku kresťanským hodnotám, ktoré kaplnka „Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“ v ich ponímaní zosobňuje. Pravidelné vysluhovanie nedeľnej sv. omše zaviedol v tomto svätostánku dp. Věnceslav Straňák v roku 1957.

Do toho času sa tam konali bohoslužby len výnimočne, zväčša pri príležitosti pohrebu, svadby, či v rámci osláv cirkevných výročí a sviatkov. Od roku 1994, kedy v Hornom Hričove postavili nový kostol, v historickom objekte kaplnky sa sv. omše začali opäť vysluhovať len v čase výnimočných cirkevných alebo obecných udalostí. Miestne spoločenstvo veriacich však kaplnečku i naďalej opatruje, a ľudia svoj vrúcny vzťah vyjadrili i dobrovoľnými príspevkami určenými na reštaurovanie umeleckých diel v nej inštalovaných. Takto sa podarilo nanovo vdýchnuť život obrazu Panny Márie aj drevenému krížiku(3). Výnimočnú vzácnosť, relikvie svätých mučeníkov sv. Klementa a sv. Fausty, ukrýva vo svojich útrobách tiež obetný oltár, ktoré so súhlasom nitrianskeho biskupa J. E. Dr. Karola Kmeťku venoval farnosti v roku 1930 žilinský rodák ThDr. Anton Bartošík, vtedajší generálny vikár a veľprepošt nitrianskej diecézy.

V súčasnosti zub času, ale aj necitlivé zásahy človeka, však už pomerne výrazným spôsobom poškodzujú historický objekt kaplnky, a tak pre zachovanie dedičstva predkov budúcim generáciám, je nanajvýš potrebné čo najskôr pripraviť jej dôkladnú rekonštrukciu.


(1.) V súčasnosti medzi obyvateľmi obce zaužívaný názov „Kaplnka Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“ vznikol zrejme pod vplyvom rovnako znejúceho nápisu, ktorý pôvodne zdobil strop tohto svätostánku a neskôr sa kvôli neodbornej údržbe stratil pod vrstvami maliarskej farby. Úradný názov kaplnky, zaznamenaný na farskom aj biskupskom úrade, však znie „Kaplnka Prečistého Srdca Panny Márie“. V najstaršej s ňou súvisiacej zachovanej písomnosti je pritom uvedené, že kaplnku vybudovali k úcte najčistejšieho srdca preblahoslavenej Panny Márie, takže polemika vyvstáva aj v otázke, ako by sa mala kaplnka v Hornom Hričove správne nazývať.

(2.) Správca dolnohričovskej farnosti v rokoch 1891 – 1916 dp. farár Imrich Čajda pochádzajúci z Dlhého Poľa ako oduševnený vlastenec mal veľmi dobré vzťahy s ľuďmi svojho spoločenstva veriacich a staral sa nielen o ich duchovný život, ale neraz im pomáhal aj v hmotnej núdzi. Nezabúdal pritom ani na hričovských rodákov hľadajúcich prácu a úfnosť v lepšie živobytie svojho pokrvenstva za „veľkou mlákou“ v Amerike. Udržiaval s nimi neustály písomný kontakt, aby ich posilňoval v nádeji a kresťanskej viere. S významnou osobnosťou slovenských vysťahovalcov P. V. Rovniankom z Dolného Hričova ho dokonca viazalo hlboké priateľstvo, takže keď požiadal o finančnú výpomoc pri oprave a zveľaďovaní farských svätostánkov, dostalo sa mu od Slovákov žijúcich v Amerike štedrej pomoci. Časť darovaných peňazí poskytol aj pre potreby farského spoločenstva v Hornom Hričove, kde dal postaviť drevený svätý kríž na Záblatí aj obecnom cintoríne, a taktiež prispel i na rekonštrukciu alebo skôr novú výstavbu miestnej kaplnky. (Spracované zo životopisu Imricha Čajdu, ktorý napísala Klára Trháčová z Dlhého Poľa za pomoci kultúrneho historika Jozefa Kuzmíka a zápisov hričovskej farskej kroniky).

(3.) Tento krížik ako nábožensky symbol kresťanskej viery bol pôvodne umiestnený na stene za učiteľskou katedrou miestnej ľudovej školy. Začiatkom päťdesiatych rokov minulého storočia však po nečakanej inšpekcii príslušníkov štátnej bezpečnosti museli byť všetky kresťanské symboly z priestorov školy odstránené a zničené. Riaditeľka školy Mária Tarátková ako hlboko veriaci človek, nestotožniac sa s takýmto nariadením, preto v sprievode niekoľkých starších žiakov potajme premiestnila drevený kríž do kaplnky na obecnom námestí. Na tú dobu nesmierne odvážny počin, ktorým ochránila symbol Ježišovho utrpenia pred zhanobením a znivočením, ju však v konečnom dôsledku zrejme stál učiteľské miesto, keďže v roku 1953 musela údajne bez vysvetlenia opustiť svoje pôsobisko v Hornom Hričove. Drevený krížik sa tak stal vzácnou pripomienkou odvahy a hlbokej kresťanskej viery, ktorú si nábožné spoločenstvo v obci aj dnes nesmierne ctí. Tento príbeh je spracovaný na základe spomienok pamätníkov spomínaného aktu kresťanskej lásky a odvahy.

 

Fotografie:

Kaplnka dnes a pred päťdesiatimi rokmi, keď sa v nej ešte pravidelne vysluhovali nedeľné bohoslužby

 

 

Zvon inštalovaný vo vežičke

 

Primície dp. Štefana Hričovského z roku 1944 v jeho rodnej obci

Skip to content